FOTO: Jana Vrba/F moon
Slovenští THE ILLS jsou pro
mne jedno z velkých překvapení minulého
roku. Živelní na pódiu a
výteční ve studiu. S nečekanou minulostí
a snad skvělou budoucností.
V bratislavské kavárně
jsme si příjemně popovídali s Martinem
Krajčírem, Petrem Berákem a Miro Lukym.
Co se muselo stát, aby původně obýváková kapela natočila skvělé album, jakým vaše „ZOYA“ z konce roku 2014 nepochybně je?
Martin: My sme začali tak, že nikto nevedel hrať na nič. V byte, v ktorom sme bývali s kamarátmi, bola iba kopa nástrojov. Vtedy fungoval myspace, ale bol dosť iný ako facebook, lebo sa veľmi týkal toho reálneho stretávania. Scéna vtedy na Slovensku (v roce 2008, pozn. aut.) fungovala tak, že sa všetci poznali. Bývali sme spolu, chodili von…
Raz sme sa opili s naším bubeníkom a s pár ľuďmi na byte a čo – poďme si zahrať. Bola tam basa, v druhom rohu klávesy, stará gitara, strašne zlé zapojenie a strašne zlá hudba. Ale tým, že som hrával pod menom Isobutane elektroniku, tak som už mal kontakty na rádio a na kluby a také tie blbosti…
Jak se proboha ty nástroje dostaly do bytu, když nikdo neuměl na nic hrát?
Martin: (směje se) Takto, v tom byte sa zbierali nástroje odjakživa! Býval tam basák z kapely PUDING PANI ELVISOVEJ – to je kapela, ktorá dnes na Slovensku docela dobre funguje. Býval tam aj Pišta (Pišta Královič, pozn. aut.) z THE UNIQUES a neskôr NVMERI, boli tam basáci, bubeníci aj gitaristi…
Takže to bylo takové hudební doupě?
Martin: Áno, taký trošku uprataný underground… tak to celé začalo. Náš prvý basák Fifo (Filip Drábek, pozn. aut.) si zobral basu... Náš bubeník Daron (Ľuboš Hodás, pozn. aut.)… no on neznáša, keď ho voláme Daron… ale vyzerá úplne ako Daron Malakian (nepřehlédnutelný kytarista SYSTEM OF A DOWN, pozn. aut.) - hlavne, keď sa opije, má také divé oči. Tak on začínal na bicích tak, že ja som mal tie elektronické mašiny, na ktorých si navolí zvuky a on hral na tých mašinách dvoma prstami. Tak sme odohrali jeden koncert. A začali sme hrať… a že to dospelo až sem? To je len číry záujem o hudbu.
A základem je u vás stále kamarádská parta…
Martin: Áno, určite. Ľudia odišli napríklad za prácou, ako náš gitarista Adam (Adam Kobyda, pozn. aut.) a nahradil ho tuná Miro (Miro Luky, pozn. aut.) – Miro je môj kamarát pomerne dlho. Peťo (baskytarista Peter Berák, pozn. aut.) nahradil Filipa Drábeka, ktorý odišiel za robotou do Poľska…
Peter: … a my (myšleno spolu s bubeníkem Ľubošom Hodásom, pozn. aut.) sme zasa bývali na druhom byte… a tiež sme si založili kapelu…
Jak jste si vytvořili svůj svérázný styl – čtyři mladí energičtí muži na pódiu bez viditelného lídra a bez vokálu?
Martin: Daron počúval strašně veľa inštrumentálnej hudby… a ja som nikdy nebol taký ten rockový gitarista.
Jaký jsi teda kytarista, když ne rockový?
Martin: Ja som vyrástol na takej kapele, že COCTEAU TWINS. A tam bola gitarová hra založená na tom, že máš milión sekúnd čas, kým môžeš prehodiť akord. Všetko má toľko echa, že nemusíš vedieť vôbec hrať… to bol môj vzor.
Gitaru som bral ako iba ďalší nástroj. Nikdy som nevychádzal z Hendrixa alebo ľudí, ktorí to naozaj vedeli…
Čiže – Daron a čudná hudba bez vokálov, ja – hudba bez gitarového talentu. Takže, keď sme to dávali dokopy, tak to bolo jasné od začiatku, že to bude znieť tak nejako… skúšal som aj spievať… no bolo to otrasné. (rozesměje se)
Příprava a natáčení vašeho skvělého aktuálního album „Zoya“ má velmi zajímý příběh...
Martin: Na začiatku sme zopakovali ideu z predchádzajúceho albumu – crowdfunding. Na Facebooku máme celkom slušnú základňu fanúšikov – okolo 2 400. Okej, ideš do toho s takou dôverou, že keby dal každý iba po 0,5 euro, alebo aj po euro či viac, tak aj keby to bola iba polovica ľudí alebo štvrtina, tak nazbieraš kapitál, ktorý ti dovolí nahrať album.
Vyzbieralo sa 1 500 euro (pozn. – bylo to přesně 1 580). To je zlomok nákladov. Keď sme to počítali, nám to vychádzalo okolo 5 000 euro. Nakonec sme to dosť okresali. Mali sme strašné štastie.
Máme kamaráta Dominika Suchého, ktorý študuje sound engineering v Dánsku. (pozn. – jedná se o Sonic College v Hagerslev) Povedal, že si nás chce spraviť ako ročníkovú prácu.
Takže i díky dánskému školství vznikla „Zoya“.
Martin: Jasne, mali sme našetrené z koncertov a zobrali sme časť z crowdfundingu… vyšlo nás to tam na 600 euro.
Přiřítili jste se na sedm
dní do Dánska, kde vám poskytli školní
hudební studio a váš kamarád si splnil studijní
úkol…
Martin: To bolo tak, že štúdio bolo obsadené cez deň…
Peter: Nahrávali sme iba v noci. Mali sme tam priestor od piatej večer do piatej do rána. Boli sme tam každý deň do druhej - tretej…
Nahrávali jste to naživo, všichni dohromady?
Peter: Bolo to také kombinované…základ bol, že sme nahrávali spolu. A keď sa niekto pomýlil, tak sa to dohralo. Väčšinou to bolo tak, že iba sóla sa dohrávali. Ale chceli sme to urobiť tak, že základ nahráme spolu.
Veľa ľudí nám hovorí, že sme omnoho lepší naživo, ako z cédéčka. A tá energia živého hrania – to sme chceli preniesť na ten album. Preto nám spoločné náhravanie prišlo ako logický počin, ako to spraviť.
V úvodu jste zavrhli Hendrixe jako vzor, ale album jste si nahráli jako debut LED ZEPPELIN… energicky, dohromady, rychle! Poděkujme vstřícnému dánskému školství a přesuneme se i se „Zoyou“ do Irska.
Martin: Nahrávky sme poslali do štúdia GAEX v Dubline, ktoré nám robilo mastering aj na predchádzajúci „Splendor“ (autorem mixu a masteringu je Tomáš Karásek ze studia Gargle&Expel, pozn. aut.).
Mastering sa nám veľmi páčil… surová nahrávka „Splendor“ bola otrasná. A GAEX tam vykúzlil celú tú vec tak, že dopadla. A tým, že mne bolo povedané, že on mastruje väčšinou techno a hiphopové veci, tak to bolo celé také hlboké, basa aj kopáky… strašne to tomu dodalu tú priestorovosť. Takže to bola jasná voľba!
Výtečná volba to podle výsledného zvuku zcela jistě byla. Mimo jiné ve stejném studiu nová alba masterovala např. i VYPSANÁ FIXA nebo ZRNÍ. Jak jste studio GAEX v Dublinu vůbec našli?
Martin: To by ti vedel povedať náš bývalý basák Fifo, ktorý doteraz vedie náš label EXITAB. Myslím, že mu label dával mastrovať nejaké elektronické veci… a tak mu Fifo dohodil aj jedinú gitarovku z EXITABU - nás. A vyšlo to dobre!
S rozpočtem 5 000 euro jste dokázali s impozantním výsledkem pracovat ve třech zemích…
Martin: No nakoniec sme ešte ušetrili… no, keď sme si pripravovali rozpočet, tak sme sa chytili za hlavu. Fí, kde 5 000 euro zoberieme. Vychádzali sme aj z ponuky na Slovensku, ktorá bola vyššia, ako sme si mohli dovoliť. Lebo tu chceli 300 euro za nahratie jednej skladby. A to neviem, či to nebola klasická skladba dlhá 3 minúty 40 sekúnd. Naše skladby by boly dvakrát dražšie, lebo niektoré majú dvanásť minút…
Celková stopáž osmi písní alba „Zoya“ je skoro 58 minut, nejste žádní troškaři … Na druhou stranu – vaše hudba je velmi imaginativní, obrazotvorná, emocionální. V polovině úvodní skladby „Born under the mournstar“ se vám podařilo nahrát zvláštní andělské hlasy v pozadí. Nahrávali jste živě a vokály to nejsou… Co na nahrávce slyšíme?
Martin: Nie, nie je to vokál… to je Adam so zapnutým distortion a strašným reverbom a hrá slákom (pozn. – smyčcem) na najvyššej polohe prvej struny. A to vytvára naozaj dojem hlasu. Slák, distortion, reverb a koniec! To je všetko… smích.
Post-rock není hudba, na které jsem vyrostl. V poznámkách k recenzi „Zoya“ jsem si napsal, že vaše album se může líbit i posluchači, který jinak ujíždí na „Achilles Last Stand“ od LED ZEPPELIN. A opravdu jsem netušil, že používáte i techniku hry, která je vlastní pro Jimmy Page. Vaše hudba je velmi univerzální… bez ohledu na škatulky.
Martin: Paradoxne nám to škatuľkovanie na začiatku veľmi pomohlo. Fifo prišiel s takou teóriou, že je zbytočné ľuďom popisovať čudnými vetami, čo hráme. Tak povedzme im vždy, že hráme post-rock. A naozaj – toľkým sprostým debatám som sa touto vetou vyhol. Na začiatku to pomohlo zaradeniu. A keď sa v Bratislave robí post-rockový koncert typu, že GOD IS AN ASTRONAUT, TIDES FROM NEBULA alebo také väčšie mená, tak si chvalabohu vyberajú nás, hoci už nehráme ani tak post-rock. Už je to tak mimo toho žánru, už neviem, či by som nás tam zaradil. Ale ľudia majú radi prehľadnosť.
„Zoya“ působí velmi kompaktně a přitom pestře. Žádná nuda nebo naopak únava z přemíry not. Dá se poslouchat od začátku do konce soustředěně, nemusím od ní odcházet, cvakat programy TV nebo krmit kocoura.
Martin: Keď si zoberieš klasické post-rockové kapely, ktoré majú určitý spôsob hrania, tak prídu s nejakou témou, ktorú opakujú stále dookola. A my sme se tomu chceli vyhnúť, aby sme nič neomieľali dookola. Chceli sme to mať pestrejšie, aby to bolo zaujímavé. Aby to ľudí nenudilo, keď to budú počúvať.
Například na mé nejoblíbenější skladbě „Scent of Rain“ je slyšet slovanská, nebo spíše slovenská melodika.
Martin: Vieš čo, to je dobre. Keď sme začínali, tak sme si s Adamom sadli, a že aký chceme mať album. To bola taká dohadovačka, ako to chceme a čo to bude… Počas doby, kedy sme hrali „Splendor“, boly už nejaké pesničky akusticky hotové pre „Zoyu“. Napríklad „Born Under the Mournstar“ je tri roky stará vec…
Peter: A „Scent of Rain „ je stará ako ja v kapele …Rok a pol. Toto je prvá skladba, ktorú som s chalanmi spravil.
Martin: Na počiatku sme sa rozprávali – spravme rytiersku hudbu! Obrovskú, všetky tie melódie - také tie typické, slovanské a stredoveké… Urobme obrovské, objemné steny. Ako minesengri. Strašne sme sa o to snažili, ale sa to nepodarilo. Je to počuť v dvoch pesničkách - v „Deaf Flower Bleeding in the Slaughterhouse“ a „Scent of Rain“. Taký mal byť ten album podľa začiatočnej idey.
Slovenští minesengři? A akusticky?
Martin: Mali sme už myslím minule taký nápad so „Splendor“…
Miro: Niektoré pesničky by sa zahrať dali.
Martin: V starej zostave sme hrali „Splendor“ akusticky a bola to strašná nuda! Tam, kde v normálnej verzii tie skladby rastú, tuná stagnovali. Ale „Zoya“ si myslím je zložitejšia.
Peter: Tá hudba je dosť výrazne postavená na efektoch, na krabičkách. A keď tam tie efekty nie sú, tak to není ono.
Miro: Já si práve myslím, že album „Zoya“ je melodicky rôznorodejší. Že tie pesničky majú oveľa viac častí, to znamená, že ak by si ich aj bez efektov zahral akusticky, že by mali čo ponúknuť.
Martin: Ja si tiež myslím, že tuná – čo sa týka mojej hry – používám o dost menej efektov. „Splendor“ bol napchatý chorusom, všelijakými blbosťami.
Miro: Ja, keď si doma hrávam tie pesničky zo „Zoya“ doma, tak sa nenudím. A hrám ich bez efektu!
Jak vidět, je to slovo do pranice! Zkuste o tom uvažovat, možná budete hrát dobře nasvícení na Spiši…
Miro: .. v krojoch!
Martin: Fujaru doma mám…
Peter: .. mám bendžo.
Když se od bendža vrátíme ke kytarám… Máte změnu na postu kytaristy. Nastoupil Miro místo Adama. Jak se sžíváte, jak vám společné hraní jde?
Miro: Ja som sa musel všetko nové nadrilovať. Taká perlička – ja som v živote predtým nikdy nehral na elektrickej gitare.
Cože?
Miro: Nikdy. Ja som akustický gitarista, táborový, obývačkový… V kapele, ktorú mám okrem tohto, spievam a hrám na syntetizátory. A prioritou je spev.
Martin: Bol som si istý, že k nám Miro zapadne! Ťažko dneska nájdeš niekoho, kto hrá na gitare a nemá tie vzory. Aj Adam mal ako vplyv Johna Fruscianteho… a to nebol typický gitarový hrdina. A Miro tiež nehrá tie klasiky. Toto je u nás trošku iný spôsob skladania.
Takže vy spíše hledáte někoho, kdo nemá tu genetickou hudební příbuznost v nějakém vzoru!
Petře, ty hraješ - většinou prsty - velice zajímavým způsobem na basu … Na ten svůj styl jsi přišel sám? Už ses s ním narodil? Taky nemáš žádné vzory? Nic?
Peter: Ano… ja keď som začal s chalanmi hrať , čo je asi rok a pol, tak som nikdy pred tým nehral na base.
Nikdy??? Pánové – byt plný nástrojů, na které nikdo neuměl hrát. Kytarista, který hrál jen akusticky. Basák, který nikdy nehrál na basu…
Peter: Musím povedať pravdu – hral som na gitare nejakých šestnásť rokov. A chodil som aj na akordeón. Chodil som na gitaru aj súkromne. A tým pádom hrať prstami bolo úplne prirodzené. A keď som začal hrať na basu, ani som o ničom inom neuvažoval. Hrať prstami – tam môžeš oveľa lepšie narábať s dynamikou. Vlastne konkrétny vzor ani nemám… počúvam nejakú kapelu, basovú linku čo si všimnem – to je ten povedzme vzor. Ale nič konkrétne to nie je…
THE ILLS – vy jste kapela, která jde zcela přirozeně proti proudu. Kamarádská parta, která nemá žádné vzory. Nepotřebujete vokál, točíte si v Dánsku, alba vám masterují v Dublinu…
Martin: To vďaka ľudom, ktorí nám prispeli… a hudba… možno každý z nás cítil v tom druhom trocha talentu… A mali sme veľa napočúvané. Mali sme strašne radi hudbu. Ktokoľvek. Z novej zostavy, aj zo starej. Taký Fifo … on mal štrnásť rokov a bol na takých koncertech, že RADIOHEAD, THE CURE…
Takže je tady i velký vliv vašich rodičů?
Peter: To áno, rodičia nás vždy podporovali… to určite!
Martin: A mne kúpili moju najlepšiu gitaru.
Peter: Aj mne vlastne. Mňa podporujú doteraz. Najskor finančne.. A teraz sú rodičia naši poslucháči aj fanúšikovia.
THE ILLS:
Martin Krajčír - kytara
Miro Luky - kytara
Ľuboš Hodás - bicí
Peter Berák - basová kytara
Alba:
2010 – „To Wish Impossible things“
2012 – „Splendor“
2014 – „Zoya“
