Keď
som sa zamýšľal o kom, alebo o čom by mal byť môj prvý príspevok zo
Slovenska na nový web CZECH BLADE, ako prvá mi napadla TUBLATANKA. Viem, mohol
som napísať niečo o úplných „zakladateľoch“ rocku u nás (PRÚDY,
COLLEGIUM MUSICUM), ale väčšina mladých ľudí tieto ikony nepozná. Preto padla
voľba na TUBLATANKU, ktorá by sa dala považovať za priekopníka hard rocku na Slovensku
v 80-tych rokoch a dodnes je veľmi populárna nielen na Slovensku, ale
aj v Čechách a rovnako medzi „odrastenejším“, aj mladším publikom.
Minulý rok oslávila svoje 30 výročie na scéne a tento rok brázdi so svojím
programom letné festivaly. Využil som príležitosť ich účasti na festivale Hody
Trebatice a porozprával som sa s basgitaristom a manažérom
v jednej osobe – JURAJOM TOPOROM.
Keďže
sa nachádzame na festivale moja prvá otázka smeruje na vaše účinkovanie na
podobných akciách. Je to pre vás zaujímavé pricestovať na takýto festival,
rozložiť aparatúru, ladiť a potom odohrať 45 minútový set?
Áno, niektoré kapely to naozaj nemajú radi, pretože
nemajú taký svoj komfort a servis, na ktorý sú zvyknutí, ale myslím si, že
to je z ich strany len také „velikášstvo“ a muzikant, pokiaľ je dobrý a chce, tak vie zahrať
hocikde a keď sú aj menej vhodné podmienky, dá sa to. Nehrávame 45 minút,
aj keď je to často tak uvedené v programe, väčšinou chcú od nás
usporiadatelia približne hodinu dvadsať, až hodinu a pol. Festivaly máme
radi. Samozrejme, že si vyberáme a nie na každý môžeme ísť, respektíve nie
každý nás zaplatí, ale tým nechcem povedať, že by sme odmietali menšie
festivaly. Jednoducho máme na leto stanovený limit, koľko akcií odohráme. Máme
v kapele pravidlo, že v mesiacoch jún, júl a august (červen,
červenec, srpen) musí byť jeden víkend voľný, aj keby to bola sebelepšia
ponuka. Ďalšie pravidlo je také, že nehráme dva roky po sebe na tom istom podujatí.
Zväčša je to každý druhý rok, ideálne každý tretí, aby sme sa ľuďom neokukali,
a aby sme boli vzácni a potom aby to bavilo aj nás, lebo keď človek
chodí na to isté miesto dva, tri roky po sebe, už je tam mierna ponorka
z toho miesta. Festivaly sú aj istý druh napätia, pretože vždy je tam iný
tím zvukárov, osvetľovačov a to je dobre, pretože je to zmena, a nie
stereotyp. Vždy sa dajú spoznať noví ľudia, nové prostredie a túto zmenu
máme radi. To znamená my a festivaly – áno.
Aj
veľké svetové skupiny prichádzajú viac ku fanúšikom a koncertujú, keďže všetko
je o peniazoch a predajom albumov už sa nedá zarobiť tak ako
v minulosti, tu majú istotu, že za svoj výkon dostanú zaplatené
a nikto ešte nevymyslel ako „ukradnúť“ live vystúpenie. Zárobky unikajú
hlavne „vďaka“ napaľovaniu a sťahovaniu celých albumov do počítačov, tak
kapelám neostáva nič iné ako koncertovanie, čo je ale pre mňa ako fanúšika
výhra, lebo svojich obľúbencov môžem vidieť častejšie.
Presne tak. Gro kapiel - a je jedno či sú známe,
alebo menej známe - majú v súčasnosti väčšinu príjmov z koncertnej
činnosti, pretože napaľovanie a čierne šírenie nepostihlo len menej známe
kapely, ale samozrejme aj tie veľké. Veľké možno ešte viac, pretože keď
renomovaná kapela predala z nového albumu napríklad milión nosičov, čo
bolo bežné, tak teraz ich možno predá jednu desatinu. Viem, že sú svetové
štúdie, podľa ktorých sú ideálne kapely, ktoré počúvajú ľudia od 50 rokov
vyššie, pretože si nechcú napaľovať, a ani to nevedia a kľudne si to CD
kúpia. Nehovorím, že mladé kapely nemajú fanúšikov, ktorí by si kúpili CD, ale
vo všeobecnosti keď majú ľudia možnosť niečo získať lacnejšie, alebo zadarmo,
tak to spravia a momentálne aj svet je taký, že to umožňuje. Takže to
napaľovanie je také nutné zlo, ktoré tie kapely museli prijať a zmieriť sa
s tým.
Vy
ako kapela, ktorá bola známa pred revolúciou, máte veľa fanúšikov v Českej
republike. Aj náš portál je zameraný na českú a slovenskú scénu. Viete
povedať, kde máte viac fanúšikov, alebo kde častejšie koncertujete?
To je ťažké povedať a neviem povedať ani pomer, ale
keď to v jednoduchosti zhrniem, tak Česká republika má približne desať
miliónov obyvateľov a je tam určite viac rockových fanúšikov v priemere
a Slovensko, hlavne západné, už nie je tak rockovo orientované. Také to
rockové podhubie je viac na severe a východe Slovenska. To znamená, že
určite máme v Čechách čo sa týka množstva, možno nie vernosti, ale množstva
viacej fanúšikov, ale je tam aj viac kapiel, viac konkurencie, takže možnože
niekedy hráme 2/3 koncertov v Čechách, niekedy to je tak napoly rozdelené.
Ale určite tie Čechy sú rockovejšie.
Mladí
ľudia sedia pri počítačoch, nevenujú sa voľnočasovým aktivitám, je to vidieť aj
z toho muzikantského hľadiska? Že je vidieť menej takých mladých kapiel,
ktoré asi aj majú teraz viac možností – kúpiť si aparát hocikedy, keď sa
predtým muselo pokútne dovážať tajne zo západu?
Ťažko to súdiť, alebo ťažko to rozpočítať. Teraz viem,
pretože vzhľadom na môj už trošku pokročilejší vek, už musím o seba viac
dbať a venujem sa aj nejakým športovým záležitostiam, že teraz je taký
boom športový, že ľudia chcú zdravo žiť, viac športujú a myslím si, že sa
to týka aj mladých ľudí. Na druhej strane musím priznať, že tá mladšia
generácia, keď sledujem tých mladších fanúšikov mladších kapiel napríklad od
trinásť po osemnásť rokov, aj vizuálne - je to aj v Čechách, aj na
Slovensku - že sú jednoducho pribratejší,
že tam je vidieť, že spôsob života je
taký sedavejší a že menej športujú. Hlavne na dievčatách to je vidieť, že sú
tučné hrušky, nemajú pekné postavy a musím povedať, že teraz 40 - ročné
baby, ktoré niečo prežili a už vedia ako na to sú nádherné
a koľkokrát prevýšia výzorom 20 -
ročné, alebo ešte mladšie. Takže sčasti to môže byť pravda, ale zase na druhej
strane, čo sa týka tých kapiel – tie kapely, možnože ich je aj menší počet,
lebo nie je taký záujem, hlavne na Slovensku. Špeciálne slovenské médiá
pochovávajú muzikantov. Nielen slovenskú muziku, tú už pochovali, tú mladú
a novú, pretože to vôbec nie je cool a vôbec to nechcú vysielať. Maximálne
občas pustia niekoho, ktorý aj keď je slovenský, nemá slovenské meno
a najlepšie, keď aj spieva po anglicky. To znamená, že je tu akoby taká
sebadeštrukcia slovenskej kultúry, hlavne od tých ľudí, ktorí o tom môžu -
nechcem povedať, že rozhodovať, ale ktorí to momentálne majú v rukách aj
čo sa týka tej finančnej stránky. V súčasnosti je to tak, že rozhodujú peniaze a záujmy
jednotlivých majiteľov, alebo riaditeľov rádií a televízií, takže bohužiaľ, je
to smutné, je to tak, mladé kapely majú ťažšiu pozíciu a presadia sa ťažšie
ako pred revolúciou. Mladé kapely, ktoré
chcú spievať po slovensky a majú slovenský názov to majú naozaj veľmi
ťažké, pretože sú odmietaní, nezoberú ich vydavateľstvá, lebo vydavateľstvá sú
takisto demotivované rádiami, v televíziách nie sú žiadne hudobné
programy, minimálne na Slovensku. To je nielenže diskriminácia, to je vraždenie
vlastnej kultúry a vraždenie vlastných talentov. Paradoxne - prídeme do
Čiech, pustíme si české rádiá a tam je viac slovenskej muziky, ako na
Slovensku, čo na jednej strane teší a na druhej je to smutné. Veľmi smutné.
Svedčí to o našej slovenskej náture, je to hanba, hanba... Hanbím sa za
tých ľudí, ktorí toto majú na starosti. My sme s Jožom Rážom a Maťom
Ďurindom spravili takzvanú INICIATÍVU ZA SLOVENSKÚ HUDBU. Tú dokonca potláčajú
aj naši politici. Pán minister Maďarič, minister kultúry Slovenskej Republiky,
povedal, že jednoducho musí stačiť slovenským muzikantom 10% vysielacieho času
v rádiách, čo je hanba. Toto je jedno vážne historické faux pas a ten
človek sa zapísal do dejín čiernymi písmenami. A to mu netreba zabudnúť.
Keď
už tu mám teba, tak jedna taká osobná otázka. Ako bolo na Dakare? (JURAJ bol na
Dakare 2014 v sprievodnom tíme nášho motocyklového reprezentanta IVANA
JAKEŠA, ktorý sa umiestnil na 11. priečke v tomto ročníku)
Na Dakare bolo super. Je to paradox, ale zažil som tam
takú vec, že som sa po niekoľkých veľa rokoch dobre vyspal. Napriek tomu, že
som veľa nespal a spal som v prachu, v zime, vonku, pod holým
nebom, za hluku motoriek, motorov áut, kde sa každý večer preháňalo cca 1000
áut a jednoducho tá únava a to vypätie a celé to absorbovanie
tej atmosféry ma tak dokázalo unaviť, že som naozaj dobre spal a dobre som
sa vyspal, čo som samozrejme po návrate stratil. Dakar bol úžasný, je to
zážitok na celý život a ja som mal šťastie a budem do smrti vďačný
IVANOVI JAKEŠOVI, že ma tam zobral, pretože tú atmosféru zažiť zvnútra
a celý ten počet plných 20 dní, to bolo niečo úžasné a ani som
nedúfal, že by som také niečo zažil. Plus ja mám veľmi kladný vzťah
k motorkám a motorom a Ivan je výborný človek, pritom je
temperamentný, veľmi si rozumieme, veľmi sme si blízki aj povahou. Takisto tam
boli aj ďalší výborní chlapci. Výborná partia sme boli, aj ľudia okolo. Česi
a Slováci. To tam fungovalo, to bolo vidieť, že aj bez nejakého pátosu sme
bratia, že si rozumieme, že sa máme radi. Bolo to výborné. Bol to naozaj
zážitok, na ktorý nezabudnem do konca života.
Diskografia:
1985 Tublatanka
1987 Skúsime to cez vesmír
1988 Žeravé znamenie osudu
1990 Nebo – peklo – raj
1992 Volanie divočiny
1993 Poďme bratia do Betlehema
1995 Znovuzrodenie
1996 Najväčšie hity No. 1 – Pravda víťazí
1996 Najväčšie hity No. 2 – Ja sa vrátim!
2001 Pánska jazda
2002 Láska útočí
2003 Zlatá Tublatanka 20 rockov
2005 Patriot
2006 Gold
2006 Vianočný deň
2010 Svet v ohrození
2010 25 Rockov Tublatanka (DVD - koncert)
2012 Najväčšie hity No. 3 Cítim sa fajn
Zostava:
Maťo Ďurinda – spev, gitara, Juraj Topor – basgitara,
Peter Schlosser – bicie
Web:
http://tublatanka.sk