Prichádzate s novým albumom „Raz To Dáš“. Čo by mal človek raz dať?Slogan – „Raz to dáš“ tuším pôvodne vymyslel Pidri (vtedy z DISCONCRETE, dnes z HUMANES) ako parafrázu na názov našej kapely. Odvtedy sa na tom interne ujebávame/chichoceme. Pri tvorbe nového materiálu tento slogan prischol pesničke, ktorá sa pracovne volala "Semišove gule". Lebo má strašné gule a kus hudobného vtipu (aspoň pre nás). Preto aj šla von ako prvý singel. Už vtedy sme sa pohrávali s myšlienkou, že by sa tak mohol volať celý album. A čo by mal človek dať? Čokoľvek si zaumieni! Je dôležité si stanoviť ciele a ísť si za nimi. Bez cieľov a cesty k nim vnútorne vyhasneme. Album otvára elektronické intro (ukáže sa aj v iných skladbách). Prečo vás ťahalo začať takouto cestou?
Intro sme mali aj na prvom albume, takže to pre nás nie je nič nové. Introm z nového albumu začíname každý koncert posledné štyri roky, čiže otvoriť ním album nám prišlo prirodzené. Sample sú súčasťou našej tvorby tiež od úplného začiatku, pomáhame si nimi aj pri živých vystúpeniach. Dnes to už nie je považované za nič výnimočné alebo fejkové. Akurát tentokrát sú skoro všetky (pa)zvkuky až na pár výnimiek nahrané na gitarách. Či už mnou, Adamom Mičincom alebo Jakubom Tirčom. Obal albumu pôsobí dosť retro a psychedelicky. Malo to tak byť? Čo reprezentuje tá vysvietená slečna?
Retro vláde v móde aj dizajne, ale nás veľmi oslovil plagát na jeden žilinský tatoo fest, ktorý vytvoril náš kamarát tetovač Peter „Sidi“ Zamiška. Oslovili sme ho, aby nám v podobnom duchu vytvoril cover na nový album. Vysvietená slečna predstavuje osvietenie, ktoré dosiahneš, keď to dáš. O čom vraví lyrická stránka?
Napriek tomu, že som spoluautor textov, nie je v mojich silách na pár riadkoch napísať, o čom tie texty sú. Napísali sme ich tak, aby si ich mohol každý vyložiť po svojom. Každý člen našej kapely ma v pesničkách vložený iný príbeh. A chceme dať túto možnosť aj našim poslucháčom. Kde ste boli nahrávať a aký zvuk ste chceli dosiahnúť?
Pred samotným nahrávaním sme sa zhodli, že chceme vyskúšať prvú ligu. Náš producent Adam Mičinec nám odporučil Fascination Street Studios Jensa Bogrena. Kto si to hodí do vyhľadávača, pochopí, prečo sa nám ten nápad zapáčil. Keďže to ale nie je lacný špás, rozhodli sme sa Švédom najskôr poslať jeden song na oťukanie. V bratislavskom štúdiu Pulp sme teda nahrali dve pesničky ("Raz to dáš" a "Smäd"). To sa udialo ešte v 2018. Oba songy sa podarilo zmixovať nad naše očakávania a preto sme sa rozhodli nahrať zvyšný materiál, ktorý sme medzičasom stihli s Adamom pripraviť. Pri prvých dvoch mixoch nám Švédi poradili, aby sme skúsili trošku lepšie nahrať bicie, takže sme hľadali nové možnosti. Nakoniec sme sa rozhodli bicie nahrať v LVGNC Studios Mareka Rakovického. Tam sme spolu s Linusom Colneliussonom zo Švédska na linke nazvučili a nahrali bicie podľa ich štandardov. Veľmi cenná skúsenosť. Ostatné nástroje sme nahrali v domácom štúdiu Adama Mičinca a spevy u kamoša Bakyho v SMT Studiu. A aký zvuk sme chceli dosiahnuť? Predsa najlepší! Ale zvuk je samozrejme silne subjektívne vnímaná veličina. Mne sa ale napríklad prvýkrát podarilo mať na albume gitarový zvuk snov. Z bicích som tiež na mäkko. Tlačí to jak sviňa aj pri zachovanej dynamike. Či sme sa ale trafili do vkusu poslucháčov, to ukáže čas. V čom je podľa Vás nový album iný ako predchádzajúce?
Je kratší, hi hi. Prvýkrát v histórii kapely sme spolupracovali s producentom už vo fáze predprípravy. Prvýkrát sme nepoužili všetky pesničky, dve sme odložili do šuflíčka na neskôr. Jedna už medzičasom dostala nový šat a pripravujeme ju na ďalší počin. Prvýkrát sme šli do štúdia pripravení vo všetkých smeroch, nič sme nechceli nechať na náhodu. Niekomu možno príde nový album mäkší ako tie predchádzajúce, ale to nám je ukradnuté. Tvoríme v prvom rade to, čo sa páči nám. Hudobne miešate groove metal, alternatívu a dávate dôraz na refrény. Čo Vás na tejto kombinácii baví?
Práve to miešanie groove metalu, alternatívy a dôrazom na refrény. Nič proti predstaviteľom iných metalových žánrov a podžánrov, ale predstava, že by sme mali nahrať v jednej „energetickej úrovni“ celý album mi spôsobuje vyrážky. Máme radi pestrú hudbu, ktorá dokáže poslucháča zaujať od prvej noty do posledného úderu. Zároveň máme radi pesničky ako také. Nie zbytočne dlhé kompozície. A dnes je aj tak priťažké udržať poslucháčovu pozornosť dlhšie ako 20 sekúnd. Celý album je v slovenčine. Sedí vám viac ako angličtina, ktorú ste používali vo svojich začiatkoch?
Toto je zaujímavá otázka najmä preto, že si ju často kladieme aj my. Dôvodov, prečo sme ostali verní materinskému jazyku je ale niekoľko. Medzičasom sme sa v angličtine zdokonalili takže si oveľa viac uvedomujeme, ako ju vlastne neovládame. Dnes mi prízvuk starších nahrávok doslova trhá uši. V slovenčine sme predsa len doma a Tomino má vo vienku krásnu oravskú mutáciu. Je ale pravda, metalové texty sa skladajú veľmi ťažko. Preto môj veľký obdiv patrí Pištovi z ČAD, aj keď hudobne mi nič nevravia. K piesni „Pod hladinou“ ste natočili videoklip. Kto sa o neho postaral a kde ste ho natáčali?
Produkciu klipu sme zverili Chrisovi Bordáčovi. „Objavili“ sme ho vďaka kamarátom z kapely SIGNATURE. Nakrúcanie prebiehalo v ateliéry Studio 300.
V klipe vidíme okrem hudobníkov aj náznak dejových liniek. Čo chcú povedať?
Máš pravdu, je to len náznak. Nechceli sme klip s príbehom. Obrazy mali len mierne ísť po texte, aby divákovi naďalej ostala sloboda vlastného výkladu. Priorita bola dynamika obrazu a aby bolo na čo pozerať. Preto sme prizvali herečku Kristínu Mečko a tanečníčku Martinu Slamka, aby bolo naozaj na čo.
Autor: Lukáš Polák
Původně zveřejněno na HLUKOSKOP