DEPRESY - Psycold

Na dobré veci nie je nikdy neskoro. DEPRESY vydali minulý rok pred letom parádny album "Psycold". Meškám viac ako pol roka, ale nech mi je odpustené, lebo na dobré sa oplatí počkať. Stále som si vravel, že ho ešte nemám napočúvaný a že by bol hriech túto recku odfláknuť, až je zrazu január 2023...

Už to, že som si dával na osem pesničkový materiál toľko času vypovedá, že sa jedná o komplikovaný a progresívny album na veľa vypočutí. Zo začiatku mi nešiel do ducha, priznávam. Moja duša čakala klasické poňatie melodického death metalu, typický, depresácky, v čom ich aj považujem za najväčších slovenských metalových majstrov z našich hôr a lúk. Chyba lávky. Na albume "Psycold" je skrytého oveľa viac...

Gitarista Dirrt so svojou sebrankou nevydali dlhohrajúci album veľavravných trinácť rokov. Čo by to bol za návrat, keby neprekvapili. Už CD EP "MMXVIII" zvestovalo malú štýlovú zmenu. "Psycold" nie je klasický melo death metal z prvých albumov mocných Slovákov, ani pokračovanie alba "Morph", posledného dlhohrajúceho albumu z roku 2009,ktorý sa mi zdal až priveľmi ovplyvnený DIMMU BORGIR či LIMBONIC ART, kde DEPRESY až prehnane koketovali so symfonickým death / black metalom, ktorý vtedy začal letieť. "Psycold" je plne "depresácky", niet na ňom stopy po žiadnej inej kapele, štýle, móde... A je zároveň novátorský. Chalani začali rozvíjať svoj vlastný štýl a to je najlepší chodník, akým sa kapela môže vydať. Paráda.

Album v hojnej miere prináša pestrú paletu riffov, melódií, vybrnkávačiek, akordických riffov, neskutočných vyhrávok... Na albume sa takmer nesóluje, no vyhrávok je habadej, čo je pre moje ucho vítané, som podstatou vyhrávkový. Gitarové doplnkové linky robia atmosféru, čo je oveľa viac ako sólová masturbácia a ukazovanie svetu "čo gitarista doma nadrel". Na vrchole torty vyhrávok jednoznačne tróni polodžezová melódia zo skladby "Self Ignition". Úchvatné!

Všetok tento s rozumom poukladaný osem-pesničkový profesionálny miš-maš je násobený perfektne a s pravou mierou použitými klávesmi, ktoré o to viac ženú atmosféru do tajomna, psycha či na druhej strane do silných majestátnych pasáží. Páčia sa mi aj vysoké ženské klávesové vokály v skladbe "Escapism", ktoré mi zvukovo pripomenuli kultový anglický seriál Randall a Hopkirk.

Taktiež sa mi na albume popačujú gitarové sekačky, ktoré DEPRESY hojne využívajú a výborný bicmen Hoyas ich neraz kopíruje, čim ich násobí. Ich použitím v klepačkách, v pozadí s hororovými klávesmi, vzniká parádny guľáš, ktorý prekvapí invenciou. Nad všetkým panuje Vesperov široký a nízko položený hlas, bez ktorého si už DEPRESY neviem ani predstaviť. Ale aj keď Vesper prejde na blackové škreky, všetko sedí, ladí, hrá. Kde-tu sa ozvú vysoké ženské spevy, skôr asi vylúdené z kláves, ale pokojne ich možno zaspievala hosťujúca klávesáčka Džana aj na mikrofón. Netuším. Je to druhoradé, hlavné je, že sa nejedná o žiadne prvoplánové operné spevy na štýl množiacich sa symfonických kapiel na vzor "majme v kapelu ženštinu, najlepšie speváčku, skôr prerazíme".

Majstrovstvo muzikantov je vedieť, kedy je čoho málo a čoho veľa. DEPRESY má v tomto jasno a triafa do čierneho. Nič nie je preplácané. Rovnako aranž albumu je špičkovo vyrovnaný, rýchle a temné kusy sú preložené strednými, na prvé počutie až takmer priveľa melodicky znejúcimi piesňami. Je to však len otrávený pešiak od kapely, počkajte chvíľu a znova príde nálož nápadov, techniky, gitarových zbehov, bubeníckých prechodových šialeností, škrekov, veľmi originálnej atmosféry, vystavanej z detailov, ktoré si človek uvedomí až na viaceré vypočutie. "Psycold" je bonbónik pre sluchátkových fajnšmekrov, tak aj pre kamionistických metalistov.

Autor: Hirax
Původně zveřejněné na METAL FOREVER & METAL MAN